collector's little box of treasures

Posledný mesiac pred dátumom, ktorý lekári určili ako Eline narodeniny (2. októbra), som chodila na kontroly do nemocnice každý týždeň a neskôr stále častejšie, najmä keď čas prekročil termín. Bolo babie leto, aj v posledných dňoch som ešte mohla sedieť vonku na lavičke a písať si. Prešiel týždeň a známky pôrodu stále neprichádzali. Mala som síce bolesti v podbrušku, akési bodanie odspodu a nevládala som kráčať či stáť niekde dlhšie ako polhodinu, ale stále som nevedela čo sú to kontrakcie a nič iné sa nedialo. Bolo to zvláštne čakanie.

S príchodom októbra sa na mňa vyšplhal stres z vízie štúdia, pôrodu a obrovského neznáma a ja som sa začala cítiť ako vyšinutá. Deň som vnímala ako blúznenie. Vedela som, že sa musím rozhodnúť sama, že mi v tom už nik nemôže pomôcť. Neodolateľná túžba prerušiť štúdium a môcť žiť úplne nový, iný život, nakoniec vyhrala a bolo to akoby bola víťazom už od začiatku. Rozhodla som sa, ale bola som príliš rozrušená, aby som nebola som to dokázala prakticky zrealizovať, nevedela som čo skôr a čas utekal. Martin už druhý krát za sebou odišiel kvôli mne z práce, aby pomohol mi zvládnuť život.

Na poslednej kontrole mi povedali, že mám na ďalší deň prísť ráno nalačno a doktorka posúdi, či mi môžu vyvolať pôrod, ak to cez noc nepríde samo. Prišla som zbalená a roztrasená, ale povedali mi, že mám prísť až zajtra, už priamo na pôrodnú sálu. Bola som otvorená asi na dva prsty a podľa CTG (monitor na sledovanie pulzu bábätka) mi tvrdlo bruško, hoci ja som to veľmi nepociťovala. Doktorka to zhodnotila ako priaznivý nález, vhodný na indukciu, no doteraz neviem, či bola nutná. Či by sa Ela nevypýtala na svet sama. Či by to bolo ľahšie prirodzenejšie. Možno by to bolo nebezpečné – Ela bola dnu už o týždeň dlhšie. Možno som sa mala opýtať.

Ráno sme prišli do nemocnice o siedmej. Zobrali ma a Martina nechali čakať vonku. Sestrička mi urobila CTG a pýtala sa informačné otázky. Potom ma poslali do druhej miestnosti, kde som sa mala prezliecť a počkať na doktora. Roztrasene som sa prezliekla do hviezdičkovej nočnej košele. Doktor bol mladý a pýtal sa ma kopu otázok, na ktoré som sa snažila odpovedať. Vyšetril ma – bolestivo skontroloval krček maternice, možno ho aj nejako roztiahol, neviem. Poslali ma na klystír a ešte predtým mi nakvapkali do žily penicilín, lebo som mala pomerne bežný nález v pošve, ktorý by ale mohol Ele ublížiť.

Klystír prebehol ľahšie ako som si myslela. Sestrička, čo mi ho robila, bola mladá, milá a žartovala o tom. Nebolo to také nepríjemné, ako ma varovali, no možnože som mala tú tekutinu v sebe udržať dlhšie, predtým ako som išla na záchod. Návšteva záchoda sa mala zopakovať tri krát v priebehu hodiny. Najprv som Martina pri sebe nechcela, ale potom som si ho dala zavolať. Bol so mnou a mal slúchadlá, aby mi doprial súkromie. Ja som sa prechádzala a čakali sme.

Zavolali nás na pôrodnú sálu. Martin si musel obliecť ochranný odev. Pichli mi do žily ihlu s oxytocínom a zase robili CTG, zase vyšetrovali. Bola som otvorená asi na tri centimetre, zatiaľ mi okrem oxytocínu nerobili nič. Postupne, ako pôsobil, som začínala prvý krát cítiť kontrakcie. Boli naozaj podobné menštruačnej bolesti. Problém bol, že ja som nikdy nevedela čo presne menštruačná bolesť znamená a čo sa myslí pod pojmom menštruačné kŕče.

V posledných rokoch ma menštruácia bolela. Cítila som sa chorá, mala som hnačky a chcelo sa mi vracať. Niekedy sa to ťažko dalo vydržať. Túto chorobu som ale pripisovala mojim špecifickým menštruačným syndrómom. Teraz myslím, že je to vlastne spôsob, akým moje telo reaguje na bolesť. Nečakala som, že kontrakcie budem pociťovať presne ako chorobu, neznesiteľný pocit otravy v tele, túžbu dostať to zo seba von. Niečím mi to pripomínalo aj pocit pri cvičení, keď už nevládzete a ja cvičenie neznášam. Možno keby som bola športovec, zvládala by som to lepšie.

Temná myšlienka, ktorá mi útočila na myseľ, rozkolísala cestu k cieľu a kradla odvahu, bola tá, že neviem ako toto zo seba dostanem von. Že nestačí počkať, ale bude si to vyžadovať moju ďalšiu námahu a navyše sa to bude postupne zhoršovať. Mala som pocit, že na to nemám. Aj keď to všetky ostatné ženy zvládli, ja nie, lebo ja všetko znášam horšie ako ostatní. Mala som chuť odísť, ujsť alebo to aspoň nejak fláknuť, zľahčiť. Tento raz som sa však nemohla rozhodnúť dnes ostať doma ani si spríjemniť nemilú povinnosť kávou. Toto bola prvá vec v mojom živote, kedy to skutočne, nepopierateľne nebolo možné.

Dovolili mi použiť sprchu v nadštandardnom pôrodnom boxe a viac-menej nás nechali túto fázu prežívať samých. Sprchovala som sa, hojdala sa na fit lopte, prechádzala sa. Cítila som sa mizerne. Čas nejako plynul, nepamätám si presne čo sa dialo. Chcela som piť, ale nemohla som veľa, kvôli pôrodu. Chcela som jesť, lebo som odvčera nejedla a pretože to robím, keď sa chcem potešiť v ťažkých pocitoch a to bola ďalšia možnosť úniku, ktorá mi, okrem niekoľkých glgov vody a pár hroznových cukríkov, bola odopretá. Najľahšie sa bolesť znášala na fit lopte, horšie to bolo poležiačky.

Okolo druhej ma skontrolovali a keďže pôrod nepostupoval, prepichli mi plodovú vodu. Bolo to bolestivé, ale snažila som sa uvoľniť, lebo jedine tak sa doktor mohol dostať do môjho vnútra. Bolestivým stiahnutím sa táto bolesť iba zhoršuje. Háčik sa pokúsil vodu prepichnúť niekoľko krát. Martin ma chytil za ruku, z čoho som cítila, že vidí a chápe, aká je situácia pre mňa vážna a že sa mu to tiež zdá desivé – jemu možno aj viac, lebo celý proces videl.

Voda sa vyliala a bola teplá. Ako som tam ležala, pravdepodobne mi odišla aj hlienová zátka, hoci som myslela, že to sa už stalo skôr. Bolo treba vymeniť vložky a podložky okolo mňa. Po odtečení vody sa kontrakcie rozbehli a zosilneli. Zvíjala som sa na lôžku, ale musela som ešte ležať, čo bolo ťažké, lebo by som radšej chodila. Nevedela som ako tie návaly ustáť, dýchanie nestačilo, mykala som sa kým bolesť prešla a potom rýchlo prišla znova. Cítila som sa uväznená. A podrazená – ako to, že deti vznikajú tak ľahko a rodia sa tak ťažko? Pripadalo mi to ako nádor – niečo maličké, nevinné sa v tebe zakorení a potom to narastie, až kým sa to do teba nezmestí. Povedala som Martinovi, že neviem ako to bábätko porodím. Naozaj som nevedela. V hlave mi znelo – ako som sa v živote dostala do tejto situácie? Už nikdy viac.

Asi o hodinu ma prišli skontrolovať. Nevyzeralo to dobre – od rána tam nebol žiadny progres. A ja už som bola vyčerpaná. Nevládala som sa hýbať, rozprávať, reagovať. V hlave som preberala myšlienku, ktorú som sa chystala vysloviť. Podržala som ju v sebe, kým nabrala na vážnosti. Potom som ju povedala Martinovi: premýšľam, že by som si dala epidurálku. Vždy som chcela pôrod zvládnuť prirodzene, bez chemických utišovaní bolesti a Martin to vedel. Povedal, že v tom sa musím rozhodnúť sama. Prečkala som kontrakciu a poprosila som ho, aby sa išiel na to spýtať – ja by som to nezvládla. Hanbil sa. Prišla ďalšia kontrakcia. Prosím, povedala som.

Prišla pani dokorka, ktorá mi ju mala pichnúť. Čudovala sa prečo niekto chce epidurálku, keď je otvorený len na tri centimetre. Povedali jej, že preto, lebo mi už od rána tečie oxytocín. Tak to ste mali povedať hneď, to je jasné, odpovedala. Neviem či tým potvrdila informáciu, že vyvolávané pôrody sú bolestivejšie alebo len pochopila, že sa už dlho trápim bez progresu. Alebo som sa naozaj zachovala ako slaboch. Snažila sa so mnou konverzovať, ale ja som mala taký slabý hlas, že nepočula moje odpovede. Martina poslali preč. Vyzliekla som sa a bolo mi úplne jedno či sú odhrnuté závesy. Zákrok sa mi nezdal nijak hrozný, ale podľa ich slov to bola náročná a nebezpečná operácia – preto Martina poslali preč. Ihla mi mohla poškodiť miechu.

Ľahla som si a zažila som hodinu bez výraznej bolesti. Moje telo sa uvoľnilo. Cítila som, že sa niečo deje, ale nebolo to bolestivé. Aj moja myseľ sa vzniesla a mohla som sa pozrieť na situáciu novým pohľadom. Uvedomila som si, že to robím pre Elu. Že tú bolesť môžem vnímať ako znak toho, že sa rodí, že napreduje s cieľu, ktorým bolo prísť na svet. Že jej v tom chcem pomôcť. A že tá bolesť nie je iba deštruktívna, ale veľmi konštruktívna. Je niečo pekné na tom, že cezo mňa na svet prichádza dieťa.

Trochu som spala. Po hodine sa bolesti pomaly vracali. Pri kontrole zistili, že som sa za tú hodinu uvoľnenia otvorila na osem centimetrov! To bolo veľmi povzbudivé. Cítila som, že sa blížime ku koncu, akokoľvek ďaleko ešte je. Bola som sa prejsť a chcela som ísť na WC. Strašne sa mi chcelo ísť na veľkú potrebu, ale nič zo mňa nevychádzalo, bolo to zase ťažko znesiteľné. Prechádzali sme sa po chodbe sem a tam, ja s oxytocínom v ruke. Potom som sa chcela vrátiť, možno sadnúť na fit loptu alebo skúsiť niečo iné.

Sestrička sa ma spýtala či ma netlačí na konečník. Povedala som, že celkom dosť. Tak už sa to reálne blížilo. Skontrolovala ma zatiaľ čo som stála opierajúc sa o posteľ. Myslím, že mi poradila, že tak to bude pre mňa lepšie, gravitácia môže bábätku pomôcť tlačiť sa dole. Povedala mi, že už vidí hlavičku. Nebrala som to až tak vážne, nevedela som, či ju len cíti v hĺbke alebo kde práve je a čo to znamená. Poradila mi, aby som, keď príde kontrakcia, tlačila. Po nohách mi stekala krv a kvapkala na zem na podložku. Pripadalo mi zvláštne, že Martin sedí oproti mne na stoličke a má v ruke mobil, zatiaľ čo ja krvácam.

Neviem či to videl a ako to prežíval. Každopádne som veľmi rada, že tam bol so mnou a nemusela som mu tieto momenty opisovať ako príbehy. Neviem či potrebujem jeho alebo vašu ľútosť či uznanie, ale strašne túžim po tom, aby som dokázala tieto, pre mňa neuveriteľné, zázračné, nepochopiteľné chvíle, podať tak, aby ich ten druhý dokázal prijať s rovnakým údivom – že takto sa rodí dieťa, že toto dokáže žena zvládnuť, že toto vydrží telo. Že sa to stalo práve mne.

Prešlo niekoľko kontrakcií a zistili, že pôrodná bránka ešte nie je celkom zájdená, takže by som ešte tlačiť nemala – priestor nebol pre Elu dosť priechodný. Keď prišla kontrakcia, potláčala som pud tlačiť, pomocou rýchleho dýchania. Aj s tým mi pomohla sestrička, tak, že mi predviedla ako. Chodila som na predpôrodné prípravy, ale toto dýchanie som si nikdy netrénovala. Ani tlačenie by som pravdepodobne nezvládla správne, keby mi sestrička nepovedala, že mám tlačiť ako na záchode. Akoby som to bábätko chcela vytlačiť do záchoda. Vďaka tomu som netlačila do hlavy ale dole.

Keď už potreba tlačiť začínala byť neodolateľná, chcela som niekoho zavolať, ale prišli sami a usúdili, že môžeme začať rodiť. Martin povedal, že on už teda počká vonku, lebo v tejto fáze byť nechcel. Bolo to v poriadku, prišla doktorka a postarali sa o mňa. Sedela som na lôžku z rozkročenými nohami ako u gynekológa a tlačila som snažiac sa dať do toho celú silu. Po čase mi poradili zmeniť polohu, takže som si kľakla a oprela sa o lakte. Bolo to únavné a aj sestrička vyjadrila, že vidí, že už som unavená. Jej vnímavosť, rady a milota boli pre mňa vtedy to najcennejšie. Zmena polohy, aj keď namáhavá, pomohla a vrátila som sa späť do polo sedu.

S každým ďalším zatlačením som bola schopná vydať viac sily. Vravela som si, že musím Ele pomôcť sa odtiaľ dostať. Že je to v mojich schopnostiach. Pri tlačení som kričala, dalo by sa povedať, že ako bojovník. Doktorka sa dotkla mojej hrádze a usúdila, že je príliš pevná a musia ju prestrihnúť. Mali to urobiť počas kontrakcie, aby to bolo napnuté a menej to bolelo, ale oznámila som začiatok kontrakcie príliš skoro, takže som cítila bolestivé pálenie a následne som tlačila akoby cez otvorenú ranu. Moje kričanie vtedy znelo ako plač. Vtedy už ale Ela vychádzala von. Najprv prešla hlavička. Potom som zatlačila, aby prešlo pliecko. A potom už bola von. Neviem presne na koľko zatlačení.

Len som ju zrazu mala na hrudi. Bola vlasatá a otáčala hlavičku. Zlatíčko, opakovala som jej. Ahoj. Nemohla som uveriť, že ju naozaj mám v rukách. Že ju konečne vidím. Že takáto bola v mojom vnútri. S týmito vláskami, ručičkami, pokrčenými uškami. Že je moja a vo všetkom ju mám teraz na starosti. Že mám dieťa. Nevedela som ako ju chytiť, čo robiť. Ale bolo to dobré. Robila som to, čo som myslela, že je dobré. Brala som to ako naše zoznámenie a celý náš vzťah beriem ako niečo, čo treba budovať od začiatku. Nevedela som aká bude – či sa jej bude páčiť môj humor, či ma bude chápať a mať podobnú povahu.
Predstavovala som si, že možno bude úplne iná a bála som sa toho. Že sa jej budem hanbiť a nebudem vedieť ako k nej pristupovať. Ale keď som ju prvý raz videla, jednoducho bola moja. Za nič by som ju nevymenila. Všetko na nej bolo dokonalé, lebo sa to vyvinulo práve tak, ako sa to stalo. Od momentu splodenia, cez všetky pocity, prežívanie tehotenstva, stresy, strachy, radosti, fyzické dispozície a môj život v tom období – bola taká, aká sa vo mne vytvorila. Je to pre mňa obrovský zázrak, ktorého sa stále dotýkam s úžasom.

Neviem či zaplakala, keď vychádzala, asi áno, ale keď bola na mne, neplakala. Prikryli ju plienkou. Zdalo sa mi, že je tma, ale bolo len päť hodín a podľa fotiek bolo svetlo. Keď som prvý krát pozrela na seba, videla som prestrihnutú pupočnú šnúru. Neviem či to urobili okamžite alebo až keď dotepala. Celé je to akési hmlisté, v šere a popletené. Bolo zvláštne vidieť moje brucho opäť ploché. Sestričke, ktorá mi pomáhala som sa pozrela do očí a úprimne som sa poďakovala za pomoc. Zdalo sa, že to zachytila.

Zavolali Martina. Bol pri nej, keď ju umývali a merali, pri čom veľmi plakala. Odfotil ju, ako má pästičky zaťaté až do biela. Vrátili mi ju na hruď a s ňou prišiel aj Martin. Zašívanie bolo zdĺhavejšie než som si myslela a aj bolestivé, napriek tomu, že mi pustili do tela druhú dávku epidurálky, ale s Elou na hrudi sa to zvládalo oveľa ľahšie. Keď to skončilo, poďakovala som doktorke. Predtým, než nás nechali samých, som si Elu prvý krát priložila k prsiam a ona sa prisala (vďaka Bohu za inštinkty bábätiek). Snažila som sa urobiť to správne, poležiačky mi to nešlo, tak som si sadla aj napriek čerstvo zašitej rane. To, že som to mohla urobiť, sa neskôr ukázalo ako vplyv epidurálky a keď vyprchala, bolesť ma dohnala. Ale dôležité bolo, že sme s Elou mali tento prvý moment tesne po narodení.

Zostali sme tam v trojici asi hodinu a pol, Ela celý čas na prsiach, až kým nás neprišli previezť na oddelenie šestonedelia. Elku mi na chvíľu zobrali, no sľúbili, že ju vrátia. S Martinom sme sa museli pred výťahom narýchlo rozlúčiť, lebo ma na lôžku premiestňovali na iné poschodie. Myslela som na to, aké zvláštne musí preňho byť zostať dnes sám, ísť do tmy a do prázdneho domova, po tom, ako sa mu pred chvíľou narodilo dieťa. Snažila som sa nebyť dramatická a správať sa akoby sme sa o chvíľu mali vidieť znova a nič také vážne sa nedialo. Martin šiel domov, počúval inštrumentálne skladby a plakal. V tú noc si vytvoril playlist, ktorý nazval Joy of Introvert. Navždy mu bude pripomínať deň, kedy sa Elka narodila.