Chcem utiecť do lesov

Už je to dlho
moje srdce je tiché
Ani bolesť ho
nedotlačí k básni

Na miesto, kde sa do skál
čelom vrhajú vlny

Všetko potichu plynie
v rytme prózy lebo
mám strach, že veci
prestanú dávať zmysel

No teraz som zatúžila
dušou a aj telom
a v nervoch, kde sa spájajú
robia ma kým som

Zatúžila som utiecť do lesov
a stratiť sa
tak hlboko a vášnivo
ako si milenci zabárajú tváre do vlasov

a milovať bezhlavo
nepodstatné veci
ako zvuky slabík
a tóny ľudských hlasov

to, v pohľade očí,
čo nie je charakterizované
ani farbou, ani tvarom
ani náladou, ale dušou

Nebudem sa ľutovať
ani potápať do tmy
len chcem povedať, že
píšem túto báseň
lebo vrúcne potrebujem objatie
a poznám len pár miest
kde sa dá dostať:

od stromov
od ľudí
v básni
a v tvárach cudzincov

Viem, že tvoje chladné slová
ma nezabijú
lebo na svete sú aj dobré veci
aj keď mi to nik neverí