Desím sa toho, akí dvojtvárni ľudia môžu byť. Chladní a racionálni a zároveň plní fantázie. Zdanlivo nekonečne depresívni, ale v podstate naivní. Ako môžeš byť taký jednoduchý, až si komplikovaný? A ľudia prídu, pozrú sa na teba a dajú ti meno, o ktoré si nestál a ktoré odmietaš a idú ďalej, ich mysle sa zaoberajú inými vecami, ale ty si zároveň niečím a zároveň svojím protikladom, a môžeš si zlomiť mozog a srdce na tejto otázke identity. 


What kind of soul is this?
It hurts and hurts.
And nobody has ever
explained to me
how can it be both
depressing and naïve.

What kind of place is this?
I'm inside of the cage
of the people who
I've made my friends.
Everywhere I turn;
sharp edges.