V jedno ráno som stála celkom nehybne, čakajúc na zastávke na autobus. Všade bolo ticho a bielo a dýchala som chladný vzduch. Nič viac. Tichý moment, aký môže poskytnúť len ráno. Aj večerné tichá sú iné. Nebol to vietor, bolo to skôr ako dych a cítila som ho na krku a vo vlasoch. Suchý a chladný dych. A pomyslela som si, že mám vlastne chlad rada a zima je v podstate dobré ročné obdobie.
Chcem mať huskyho a žiť niekde, kde nám bude obom fajn.

Na druhý deň začala jar. Vody sú mohutné a ráno vidím východy Slnka.

A začala som zase písať.