Nová duša na starom mieste

Štrnásť rokov.
Upršaný deň.
Obalená chladom
a tak nevyhnuteľne sama.
Usmievaš sa
ale chlad je všade
ešte aj tvoj smiech
sa v ňom chveje.
A na každom rohu
je priekopa
kde sa prepadajú
tóny tvojho plaču

úsmevy
slzy
úsmevy 
slzy

vreckovky
a vlasy sa lepia na šiju.

Nové dni.
Oči tvojej sestry.
Ticho prikloniť
hlavu k hlave.
Vaše kosti položili
základy teba.
Nik ich od teba neodlúči.
Je to jedna z vecí
ktoré zásadne pretvoria dušu.

Vraj si tam, kam ťa odniesie vánok
nemôžeš zobrať žiadnu časť zeme
čo ako dychtivo by si pre ňu žila
no ja viem, že zem môže dušu
zohyzdiť
upevniť
obrásť kvetmi
a to si odnesieš so sebou.

Tiché dni, upršané dni to boli.
Všetko sa ľahšie odtláča
do čerstvého snehu
a tak sa aj rylo
do teba, čerstvý sneh,
keď si mala štrnásť rokov.

Flalošné city a tie pravé.
Hudba. 
Vidíš to, čím sa nidky nechceš stať
vidíš to tak jasne
ako keď špinavé
topánky robotníka
bez povšimnutia poškvrnia
tvoju belosť, čerstvý sneh.

Časom budeš musieť zabudnúť
na veci, ktorými pohŕdaš
aby si dokázala žiť.
A možno sa nimi sama staneš,
ale spomeň si,
prosím, spomeň si
aj keď už budeš mať
vlasy celé biele
ako čerstvý sneh.