zabudnuté básne a úvahy z leta I.

horror vacui

tuším som uviazla
v každodennej
ovsenej kaši
tohto mesiaca

uviazaná lankami
plazivých myšlienok
a lepkavých pôžitkov

bojím sa vyviaznuť
a byť príliš ľahká
na nesmierne prázdnej
bezfarebnej oblohe

-

mám strach, že zanikám sama (v) sebe
Nie je bezpečné sa vo mne túlať.
Radšej opustím svoje tienisté aleje
a pôjdem pracovať do záhrad iných.
Zabudnem na seba.
A možno práve tam sa objavím
tak pevne stojac na svojom miestie
ako korene dubov
čo zasnene rastú

nevediac o sebe.

-

modlím sa za oheň

Hľadám pravdu.
Každý deň sa snažím
striasť prach z povrchu Zeme
a vnímať všetky veci
ako novorodené.

A zodvihnem sa, aj keď nevládzem
a venujem ti úsmev, aj keď už žiadny nemám
všetky mi došli už predvčerom...

Nemám ani zďaleka dosť síl
ani dosť ohňa, aby som sa
bez hanby
mohla pozrieť do očí
muža - otca
ktorý celý deň dral svoju kožu
aby sa ten vysoký kmeň
v ňom - jeho meno -
nezlomil.

A tak sa modlím za oheň
za čistú myseľ
a za občasný list či návšetvu
od svojho srdca
ktoré sa z osobných dôvodov
odomňa odlúčilo.

-

Čo je to Boh? Kto je to Boh?
Ten, čo spôsobuje túžbu po kvalite života. Život sám. Opak opaku života - apatie. 
Modlím sa, aby som stále bola schopná udržovať svoj oheň, aj vo chvíľach (a najmä vtedy), keď je zo mňa už len hŕba svetielkujúceho uhlia.